nedeľa, 15 marec 2015 20:06

Hakuna matata Kilimanjaro

Napísal(a)  v kategórii Expedície CKFIT

zebraKto by nechcel ísť niekedy na safari? Také naozajstné ako vidíme vo filmoch. ZOO nás už omrzela, vonku je kvalitných -5 ºC, tak je najvyšší čas zbaliť kufre a vyraziť na pravé safari. Ale to by sme neboli my, aby zo safari nebol rovno výstup na najvyšší vrch Afriky - Kilimanjaro. S výškou 5895 m sa Kili zaraďuje medzi najvyšší pešo dostupný vrch planéty. Tak sme si povedali "Why not", alebo prečo nie?

 

Všetko začína príletom do Nairobi - hlavného mesta Kene. Po ôsmych hodinách letu-neletu, medzipristátim v Burundi (where the hell is Burundi), aby sme natankovali, zároveň Brusel Airlines zakričalo: "pristúpili" a nastúpili noví cestujúci smerom naspäť do Európy, sme sa o 23:00 konečne dostali cez colných oficiérov. Prešli sme aj skenom na EBOLU. Tak sme si vydýchli, že sme z Európy nedoniesli nejakú pliagu. Na letisku nás čakalo asi 20 hladných taxikárov s jednotnou cenou 25 USD za zvezenie kdekoľvek. Boli tam všetci, až na toho nášho. A takto začína náš príbeh.

Po pol hodine čakania sme si povedali, že buď majú padla a zabudli na nás, alebo je to tu bežné. Rezerváciu sme mali na Nairobi Airport Hotel, nechceli sme ísť do mesta, lebo 45 min ísť niekde taxíkom, aby sme hneď ráno vyrážali ďalej, to sa nám fakt nechcelo. A tak sme sa začali vypytovať: "Nepoznáte niekto Nairobi Aiport Hotel"? Prišla k nám jedna žena, že je agentkou pre hotely a ako nám môže pomôcť. Tak sme sa jej vyspovedali a poslušne dali 2 USD, aby sa jej lepšie pracovalo. A veru, v Afrike, keď pridáte jeden-dva doláriky, zrazu máte o dve triedy lepší servis. Musíme to vyskúšať aj u nás doma v reštauráciách, bohužiaľ, lokálne úsmevy nám prezrádzajú, že na službičku je treba minimálne 20 EUR. Po 5 minútach nám oznámila, že pre nás dôjde taxi. Že to vybavila. Po 20 minútach (hotel bol asi 10 min od letiska) pre nás došiel Tanganika alebo jeho brat. Po ceste sme skoro zrazili dve zebry - furt lozia na diaľnicu. Našinec si predstaví airport hotel niečo na štýl Hilton atď, no "welcome to Africa" sme zistili ihneď ako sme prešli cez tri staveniská, jednu stoku, miestny prázdny market a dorazili k jednej veľkej bráne v strede ničoho. Po ceste som si občas pomyslel, že ako sa budem brániť oproti desiatim Tanganikom, no sme optimisti a veríme, že všetko bude ok. Došli sme do hotela uprostred púšte, hneď vedľa letiska. Taká milá nová bytovka ako na Dlhých Dieloch. V jednom vchode bola recepcia s názvom "Nairobi Airport Hotel Apartments". Tak, konečne sme dorazili. Tesne predtým, ako sme zaspali ako zabití, sme si stihli nasadiť "moskytiere", čo sú celkom užitočné vecičky nad posteľou proti komárom. Lebo nikto ešte nevyhral boj proti komárom v Afrike, len Chuckovi Norrisovi sa raz podarilo remizovať. 

siet

Na druhý deň dohadujeme cestu – ako sa úspešne dostaneme do Tanzánie. Nič v zlom Keňa, ale Kilimanjaro je, bohužiaľ, v Tanzánii. Tvoje najlepšie safari na svete si pozrieme neskôr. Teraz chceme vidieť tu horu-horisko. So zalepenými očami a po skvelých a skromných raňajkách nás čakal nový Tanganika. Predstavil sa ako Nicolas. Človek by vtedy netušil, že sa zblížime natoľko, že na Slovensku si s ním budeme písať cez whatsapp, čo robí. Nuž naše heslo je: "V každej krajine treba mať dobrých ľudí, ktorí vám pomôžu. Zn. za peniaze". Nicolas je jeden z nich.

nicolas2

Na ráno bola celkom veľká zápcha, myslím medzi autami. Nečudo, veď Nairobi má 3,3 milióna obyvateľov a ako každé hlavné mesto rozvinutých krajín, aj ono zápasí so smogom, preplnenými cestami, starými autami, motocyklistami bez helmy a zvukom najlepšieho Pioniera, trúbením a prachom. Pre niektorých zaujímavosť: samotné mesto leží vo výške 1800 metrov, čo je dosť vysoko na to, aby tam bolo 30 stupňov. Boli sme varovaní, že je lepšie si vybaviť víza do Tanzánie oficiálnou cestou na ambasáde v centre. Je to lepšie ako priamo na hranici. Človek nikdy nevie, či ho tam neobrátia naspäť, alebo nebudú chcieť zatancovať, alebo jednoducho dať sponzorský dar vo výške 200 USD na osobu. No čo, aspoň sme videli tanzánsku ambasádu v Nairobi, ktorá chcela 2 fotky pasového formátu a dve vyplnené žiadosti. Kde sa tu máme odfotiť? "No predsa dole", povedala nám nápomocne pracovníčka ambasády. To foto-internet štúdio bolo ako vystrihnuté z 90tich rokov, kde sa faxovalo, internetovalo, sedelo a fotilo. S vízami v pasoch nás už nič nezastaví, vyrážame smer Moshi - malé mesto tesne pod Kilimanjárom, asi 300 km na juh od Nairobi. 

cestoucestou2

S Nicolasom sme sa rozlúčili ešte na hraniciach, lebo cez ne nemohol bez známky na aute. Čo bolo naozaj a čo vymyslené, už teraz nebudeme analyzovať. Tanzánia, Keňa, Rwanda, Burundi a Uganda patria predsa do Únie East Africa Commuity, ale nie som si istý, ako to majú lokálni s pohybom cez hranice. Každopádne nám vybavil "perfect pickup" - odvoz až do Moshi. Už sme sa tešili na pohodlný taxi aj za hranicami, no po hodine čakania na miestnych čávov v minivane sme zistili, že oni to fakt chcú naplniť do posledného cestujúceho. Akože to aj naplnili. Najbližších 200 km sa budeme tlačiť ako sliepky v klietke. Občas sme počuli Swahílčinu, no myseľ bola buď vonku na nekonečných prériách, alebo už hore na vrchole Kilimanjara. Okolo 21:00 sme konečne dorazili do mesta Arusha. Také chutné 400 tisícové mesto pripomínajúce jednu veľkú farebnú United Colors of Beneton skládku všetkého a hlavne taxikárov a autobusárov a pouličných predajcov.

Vystúpili sme z autobusu ako černoch na zastávke v Námestove, pričom sme mali pocit, že "tady buchli kamna". Postupne sme si zvykali, že sme jediní bieli ľudia v okruhu 500 km (pokiaľ nerátame albínov), no keďže sme svetoví cestovatelia, farba pleti nám nikdy neprekážala. Naopak, môžem hrdo povedať, že Tanzánčania aj Keňania sú veľmi milí a usmievaví a hlavne sa držia svojho motta: "Hakuna Matata, alebo Pole Pole". (V preklade "žiadny problém" a "Pomaly, Pomaly"). Neviem či niekde merali level šťastia v tejto oblasti, no s určitosťou viem, že by predstihol ktorúkoľvek európsku krajinu vrátane Slovenska. Z Arushe do Moshi bola už iba necelá hodinka a tentokrát sme už išli veľkým 50 miestnym autobusom, ktorý bral zákruty tak ostro, že niekedy som mal pocit, že vypadne z cesty. Autobusár miestneho frajerského spolku predbiehal pomalé autá a blikal, ako sa patrí blikať o 22:00 v noci. Je zrejmé, že tu cestu poznal, lebo keď cestujúcim padajú tašky z horných priečinkov, niečo nie je v poriadku. Adrenalínovú jazdu sme prežili, čas nameraný Arusha-Moshi bol zapísaný do miestnych rekordov a my sme vybrali všetku batožinu von na ulicu.

Mountain Inn HOTEL, už sme tu. Teda skoro. V Moshi nás pekne vyhodili niekde v centre a v tme. Len zasa tých istých 20 taxikárov, čo sme stretli na letisku. A všetci vedeli našu reč. "Where do you want to go, I will take you there". (Kam chcete ísť, ja vás tam zoberiem"). Kiež by som vedel, kde chceme ísť, keďže baterka na mobile bola beznádejne vybitá, riskol som s mojou vlastnou operačnou pamäťou ešte zo Slovenska, že tuším sa to volá nejako Mountain Inn. A veru smelo som ohlásil: "Chceme ísť do Mountain Inn hotela a vôbec nevieme, kde to je". Po pol hodine hľadania sme dorazili. Na recepcii už nikto nebol, ale ako správni turisti, čo majú nárok na posteľ sme zburcovali ochrankárov, aby nám niekoho zavolali... Alexander? Už sme mysleli, že nedôjdete. "Nieee, ako by sme mohli, to len sme pol dňa cestovali z Nairobi do Moshi, ináč je všetko coool", odpovedal som dosť unavene a ležérne.

hotel1hotel2hotel3hotel4hotel5hotel6

Na to, že nemáme rezervovaný výstup na Kilimanjaro vopred pol roka ako každý správny európsky alebo americký turista, sme boli na druhý deň ráno celkom spokojní. Mali sme 11 dní, z toho 2 nám ukrojilo cestovanie, jeden presun z Nairobi do Moshi a jeden sme mali rezervovaný na Safari. Prečo sme nedali 14 dní, alebo 21? Nuž, nedá sa všetko, čo chceme. Vieme, že výstup tam hore sa robí za 5 dní alebo 6 dní s jedným oddychovým dňom niekde na leveli 3800 m kvôli aklimatizácii. A teda úprimne, došli sme tú horu zdolať a nie sa na ňu pozerať zdola, takže radi by sme si vybrali jeden 6-dňový. Ráno sme sa smelo opýtali, či vedia zabezpečiť výstup na Kili a najlepšie s odchodom hneď. Možno sme trochu spontánni blázni alebo skúsení cestovatelia, lebo vždy vieme, že veci sa dajú s otvorenou mysľou. Tak isto ako na Machu Picchu v Peru nás odhovárali, že si musíme mesiace dopredu kúpiť cestu vlakom na vrchol. A nemuseli sme. Všetko sa dá v ten deň, alebo nasledujúci. Tu sme nemali ani len ten nasledujúci, takže žiadne POLE POLE (Pomaly Pomaly) tu nehrajte na nás a davajte výstup pre dve osoby. A veru, dalo sa všetko. Síce cena bola taká istá, ako keby sme ju rezervovali 3 mesiace dopredu cez internet, ale aspoň sme sa netrápili. Na hotel došla o 2 hodiny celá CREW. Ich vedúci (už teraz náš) sprievodca sa volal HEAVEN. (Nebo). Sám nám povedal, že keď sa nám to meno zdá divné (ale také mu naozaj dali), tak ho ešte volajú aj Marco Polo. No vyber si.

Heaven nám predstavil časť posádky. Celkom nás bude 7, plus vy dvaja. Na ten (ne)pomer sme boli pripravení. Zvyčajne je to 1:3. Aj keď ide skupinka 10, tak k vám pridelia 30 nosičov. A veru do výšky 6 kilometrov nad morom je čo nosiť. Od jedla, oblečenia, hrncov, pohárov, cez bandasky vody, našich ruksakov, ovocia, karimatky, záchranné veci, niektoré skupiny si nosili aj prenosné bio-WCka, stany atď. Takže my sme mali 2 sprievodcov - Heaven a Mtui, 3 nosičov, jedného čašníka a jedného kuchára (ich mená po mne nechcite). A potom, že nevytvárame zamestnanosť. Na privítacích dokumentoch už svietilo, nosiči a sprievodcovia žijú z vašich TIPOv. Spravidla je to 30 USD na hlavu na skupinu pre nosiča a 70 USD na hlavu na skupinu na sprievodcu. Radšej sme to ani nepočítali. Ešte pred nasadnutím do auta sme stihli BRIEFING od lokálnej menežéris, kde sme sa dozvedeli, že Heaven je skúsený 44 ročný sprievodca z viac ako 100 výstupmi na vrchol. Hneď sme boli pokojnejší. I keď vyzeral na 24. Podarilo sa to! Ideme hore.

heavenheaven2

Veru, majú v tom poriadok. Na začiatku výstupu je hlavný BUREAU, kde sa treba riadne zapísať do knihy, ktorá má pekne pravítkom spravené okraje. Meno, priezvisko, národnosť, sprievodca. Skontrolovali sa posledné veci, kúpili širáky do dažďového pralesa a vykročili sme smelo v pred. Po 10 minútach šľapania do kopca zo mňa lialo ako z dažďového pralesa. Spýtal som sa, koľko ešte? Odpoveď som dostal, ešte 6 dní. Nič iné mi nezostalo ako šlapať ďalej. Postupne sa mi upravil tlkot srdca podľa krokov a škriekajúcich opíc nad nami. Voda! Chcem vodu! Ihneď, lebo umriem. Ten "camel bag" (umelé vrece plné vody) do ruksaku bol dobrý nápad. Hadička bola napojená priamo do úst a celý obsah putoval priamo do trička. Po 2 hodinách sme sa konečne zastavili na malej čistinke s drevenými lavicami. Žmýkam tričko a premýšľam, na čo som sa to dal.

Príchod do prvého výškového tábora v Mandara Hut vo výške 2720 m bol celkom podľa predstáv. Desiatky polomŕtvych bielych turistov a chatky, ktoré mali od hotelového luxusu asi tak ďaleko ako Kilimanjaro od Slovenska. Aspoň pre bežných turistov, ktorí videli outdoor iba v open space svojho call centra. Číňania, samí Číňania. Na našej izbe bolo 10 občanov Čínskej ľudovo-demokratickej republiky (v tričkovej angličtine Made in P.R.C - People Repulic of China). Na večeri sme prvýkrát pocítili 10kg cement na hrudi. Dýchali sme trošku redšie ako tam dole.

Ráno sa budíme skoro a vyrážame smer Horombo Hut do výšky 3720 m. Čakala nás poriadna túra kopcom cez krovinové a trávnaté porasty. Fauna sa čoraz viac zmenšovala ako ten chameleón, ktorého sme vyrušili pri svojom rape. Jeden krok vpred, dva vzad, jeden vpred, jeden vzad. Kolísavým pohybom si vykračoval svojou cestou. Havrany poletovali nad nami ako supy a čakali, kým sa zastavíme na prestávku, aby sme sa najedli. Vtedy boli naši najväčší priatelia.

madnara3mandara1mandara2mandara4

"Pole, Pole", hovorí Mtui, náš druhý sprievodca. "Nie je kam sa ponáhľať. Tá hora nám neutečie a máme dosť času", vraví Heaven. Pole-Pole je jedným z hlavných "myslení" východnej Afriky. Znamená to pomaly-pomaly. U nás asi voľný preklad, "pomaly ďalej zájdeš". "Vy v Európe sa dosť ponáhľate a ste stále busy-busy, však? Prečo?" "Ani neviem", odpovedám a sám rozmýšľam, kam sa všetci doma ponáhľajú. Možno si myslia, že ich na funuse asi hostia nepočkajú alebo že zarobia viac peňazí. Každopádne, keď som si mal zobrať jednu alebo dve veci sebou naspäť, tak je to práve POLE-POLE. Spomaľ, máš privysokú rýchlosť, ako spieva Katka Knechtová. 

Už ani neviem, ako sme došli po 7 hodinách výstupu do kopca do druhého výškového tábora. Sme vo výške 3720m, čo je tak povediac vrchol Európy. Tí, čo chodia lyžovať na ľadovec, tak vedia o čom hovorím. Zrazu je málo kyslíka, dýcha sa rýchlejšie, ťažšie a začínajú prvé točky hlavy. Triašku, tú už poznám, je to prvý znak výškovej choroby. Ale to prejde, poznám to, telo sa trošku vytrasie, nahodím ďalšiu vrstvu funkčného odevu a hrám frajera, aby nikto nepoznal moje vnútorné pocity totálneho vyčerpania.

Akí milí Švajčiari, pomyslíme si, keď sa snažíme udržať konverzáciu na základnej úrovni "where are you from". Nechcem uraziť Švajčiarov všeobecne, no títo boli riadne hlúpi. Stále nevedeli pochopiť, kde je Slovensko. Nie Slovinsko, Rusko, Srbsko, ani Československo, ani Juhoslávia. Oh my GOD, to fakt v tomto storočí nejaký Európan nevie, kde sa nachádza Bratislava? Je možné, že pre nich sme dôležití ako pre nás Burundi alebo Uganda. Do politiky nebudem zachádzať.

 

horombo

Malé chatky s veľkým srdcom. Asi 15 chatiek rozprestretých nad oblakmi, pospájaných káblami z centrálneho solárneho panelu. Večer začalo tuhnúť a pomaly sme spoznávali teplotu v nadmorskej výške 3800m. Mínus 5 vonku a -5 vo vnútri chatiek. Ešteže nám poradil kamarát, myslite na poriadne spacáky. "Zachránia vám život, alebo keď nie život, tak sa vám aspoň bude dobre spať". "Doteraz mám pred očami smutné oči kolegu, ktorý spacák podcenil a drkotal zubami celú noc", vravel Predseda, kamarát, ktorý zdolal Kili 2 roky dozadu. Moja "Anapurna" do -28C sa osvedčila. Trčal mi z nej iba nos.

Tešil som sa, lebo som vedel, že zajtra nás čaká aklimatizačný deň. To jest iba jemné šlapanie hore, asi 2 hodinky a potom hodinku dole. Oproti siedmym je to malina. A zvyšok dňa sa bude leňošiť. Hurááá. Ráno nás čakalo farebné umývadlo. Čo? Vy nepoznáte ešte farebné umývadlo? Tak prosím pekne, to nie je žiadny Villeroy & Boch, toto je KILI.

 

chata1chata2chata3

Doobeda a obed sme strávili výstupom na ZEBRA ROCKS, čo je taká chutná skala niekde vo výške 4000m. Išlo hlavne o aklimatizačnú prechádzku s výhliadkou. "Dáš si Beef Jacky", pýtam sa nášho sprievodcu? "Čo je to Beef Jack?, odpovedá prekvapene. "Čo, ty nepoznáš sušené mäso z austrálskej kravy, vyrobené v USA, kúpené na Slovensku a zjedené v Tanzánii?" "Tak to ťa musíme hneď ponúknuť", vravím a už rozbaľujeme 94% sušené hovädzie mäso. A veru, padlo akurát vhod. Taký malý dopping na vrchu skaly s výhľadom na celú krajinu v oblakoch. "Je tu krásne, čo?" hovorí Mtui. "Tak ticho, čisto a karmicky. Iba my a príroda. Žiadne autá, stres, počítače, mobily". Oops, práve som hľadal signál a vrtel mobilom nad hlavou, keď na mňa pozrel a smial sa. Ach, tie kultúrne rozdiely.

Poobede sme už boli celkom zaklimatizovaní a čakalo nás príjemné leňošenie na chatke a smskovanie domov. Kto teraz zaplatí za smsky (a menšie volania a roaming) 570 EUR? Nuž, to je cena za volania do III.zóny podľa Telekomu. Pripíšeme to na účet cestovaniu. Toto v Lonely Planet nepísali. "Pripravte sa na doteraz najťažší výstup do 4800m. Zajtra ideme do BASE CAMPU v KIBO HUT". Už sa nevieme dočkať a zároveň máme menšie obavy, čo bude. Zvládneme to? Budeme schopní to celé odpochodovať až hore bez nejakého kolapsu? Uvidíme...

kibo1jpgkibo2kibo3kibo4kibo5kibo6

Presne takto vyzerá Mars. Načo sa hlásiť do programu cesty na Mars, keď Mars máme za dverami. Krajina plná kameňov, púštnej cesty, modrej oblohy, neskutočného ticha a kráčania vpred. Jeden krok, druhý krok. Pole, pole. Výdych, nádych. Naše vedomie upadá do letargie, naše nohy a ruky robia automatické pohyby. Vidíme iba nekonečnú cestu krajinou, kde posledný vodný bod bol pred 3 km. Tam nosiči čerpali vodu do bandasiek, aby v KIBO HUT mohli pripraviť večeru. Kráčame potichu a pomaly. Však nie je sa kam ponáhľať. Medzičas máme dobrý, je poludnie a plánovaný príchod máme na 14:00. Ešte dve hodiny. To musíme dať. Nie sme žiadne Béčka a preto sme sem došli. Vystúpiť na tamto. Tam čo? Nie to nedám. To nedám, nedokážem to. "Ale poď, dokážeš to", prehovára ma Miriam, ktorá nenosí na sebe ani náznak únavy. Ani trochu, nič, prosto, niektorí ľudia sú trénovaní a niektorí nie sú. Tí trénovaní idú ľahšie a tí netrénovaní idú ťažšie. Systém POLE-POLE mi nakoniec vyhovoval. Nie je sa kam ponáhľať. Tá hora na nás počká.

Posledných 500m som poriadne nevidel. Už som nevnímal ani seba, ani horu, ani KIBO HUT vo výške 4750m. Všetko sa mi dvojilo, nohy boli ťažké ako dva balvany, hruď bola zaťažená 10kg cementovým dýchaním, točilo sa to ako na kolotoči. ALE, toto všetko sa dá prežiť. Určite ste už zažili vyčerpanie. Ak áno, znásobte to desiatimi, pridajte trochu spálenej kože, kde ani faktor 55 nepomáha a vitajte v poslednom záchytnom bode BASE CAMPU Kibo hut, kde líšky dávajú dobrú noc, muchy sa otáčajú a turisti grcajú na záchodoch. Výšková choroba a únava robí svoje.

O nás

CKFIT organizuje pobyty v spolupráci s top wellness hotelmi na Slovensku, ale aj s menšími, cenovo dostupnými penziónmi, ktoré disponujú wellness centrom (bazény, vírivky, sauny, masáže) a kongresovou miestnosťou pre pohodlné cvičenie 20 a viac osôb. Prvotriedna gastronómia a ubytovanie sú samozrejmosťou.

Kontakty

Záhradná 5407/2A, 901 01 Malacky

+421 917 611 700

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

DRILLMAXX s.r.o.

IČO: 47205911 DIČ: 2023824638
Právny status zapísaný v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I.,
Oddiel Sro, Vložka č. 90941/B.